Najhoršia

Zobudila som sa a nevládala som vstať. Nie tak klasicky v zmysle, že by sa mi nechcelo ísť do školy. Každé ráno sa mi nechce a každé ráno nadávam na sprostý budík. Dnes to bolo iné. Akoby mi niekto v noci vybral z tela baterky, a tak sa vôbec nedobili. Samozrejme, že som sa z postele nakoniec vytrepala, veď naši by dostali hysák a určite by nepochopili, že sa mi pokazil akumulátor. Sama som tomu nerozumela. No tak, Adriana, opakovala som si v duchu. Rob niečo, veď je to len ďalší deň. Hýb sa. Hýbala som sa, aj keď veľmi pomaly. To, čo mi bežne ráno trvalo päť minút, som teraz zvládla za desať, a tak sa niet čo čudovať, že som len-len stihla autobus. Aj zo zastávky som sa ťahala do školy dvakrát dlhšie než zvyčajne. Bolo mi zle. Cítila som sa unavená, vyčerpaná, chcela som spať. Aspoň dva mesiace. Nemala som náladu na sprostých spolužiakov ani na sprostých učiteľov, ani na nič. Chcela som len, aby ma niekto vypol a nechal v režime standby.